Anotace: ...

Smrť?

Môj milý Bože a Pane,
duch môjho srdca pokorne žalosťou tŕpne.

Udialo sa, čo udiať sa malo,
lež srdce po tej udalosti netúžilo.
Býti medzi ľuďmi,
to človek zaľúbenie cíti.
V miestnosti na tvárach ústa odriekajú,
oči sa veselím skrz Teba usmievajú.
O Tebe Bože rozjímajú a
prácou s jemne rozváňajúcim drievkom hodnotu lásky zakúšajú.
Udalosť sa v čase nenávratne priblížila,
nebeská báň zármutkom potemnela.
Tu priezračná voda v rieke zjavila sa,
na človeka znenazdania ronila sa.
Voda nebola tak nebezpečná,
ona je človeku prirodzená,
Bohom stvorená.
Nebezpečnou pokojná voda povstala,
keď hromy a blesky súmračná obloha z mrakov vypustila.
Čo by mohutným víchrom,
padala jak voda,
zaplavujúc hlinu čiernozeme rýchlym skokom,
padala i človečina,
utierajúc vodu z očí,
nevidiac nič len mokrosť vody, čo srší.
Tou človečinou, čo na zemi stál,
chlapec bol,
čo mužom sa rokmi v čase stal.
Oči muža vedeli,
jeho pozemské časy ku koncu sa blížili.
Ústa už nenariekali,
pery sa strachom mihať prestali.
Koniec pozemský musel raz nastať,
lež skutočnosť drámy blesku s vodou v hrome bijúceho,
kradla odvahu mužovho ducha zdesením sa trasúceho.
Neriekol on nijakého slova,
len v mysli na Boha do neba zvolá:
„Tu ma máš, Tvoje dieťa!“
Srdce zásahom toho blesku posledný krát zatepalo,
telo muža pozemský život opustilo.
Oči sa zatvorili, ústa tie zmĺkli,
ruky ni nohy žiadny pohyb už nevydali.
Muž pokojne leží na zemi,
zem pod ním jeho telo drží.
Prach je, v prach sa obráti.
Koniec?
Tu hlas akýsi sa ozýva,
pokojný v povetrí voláva.
On, muž, o chvíľu vstane,
jeho duch zo zeme sa zodvihne,
do nebeských výšin odoberie,
k svojmu cieľu sa vyberie.
Pán ho čaká,
nebeská báň už láskou praská.

Môj milý Bože a Pane,
duch môjho srdca pokorne, v pokoji v Jednote s Tebou tlčie.

Smrť?

Publikoval(a): PéHá, 28.6.2013