Zabudnutá
Zabudnutá
Som ako studnička zabudnutá v poli.
Žriedielko čisté mám, plné dobrej vody.
Vďačne ju ponúkam, však nikto nechodí.
Napiť sa, nabrať si z mojej dobrej vody.
Som ako čakanka. Kvietoček belasý.
Na úvrati čakám. Vyzerám kohosi...
Od jari do leta a potom ďalej zas
kým moje okvetie nespáli pozdný mráz.
Som ako žitný klas zašliapnutý v blate.
Dozrieť mi doprial čas v zrno plné, zlaté.
Nikto ma nezdvihne, mnou sa nenasýti,
chuť mojich plných zŕn nikto neprecíti.
Som jak biela briezka na strmom úbočí
len vietor ma bozká, nazrie v hĺbku očí.
Šepká mi o láske a večnej ľúbosti
a z rias mi zotiera teplý prúd ľútosti.
Nikto ma neláska, nedá lásky sľuby.
Chcem samu seba dať a nič zato nežiadať
od nikoho z ľudí.
Cit srdca vypudiť,
veľmi veľmi ľúbiť
i keď ma ON neľúbi.
Nikto ma neľúbi.
Anna Vodičková
Publikoval(a):
anna41, 21.7.2018