Anotace: moje všetko

Veľkú časť muzikoterapie tvoria koncerty. Mala som tú česť stretnúť sa d Hanou Hegerovou. Nedvědovcami, Jarkom Nohavicom, Fragile, Richardom Mullerom, kapelami La Gioia, Desmod, No Name, Katkou Knechtovou, Katkou Koščovou, Martinom Harichom....
V podstate v každej etape môjho doterajšieho života mi pomohla hudba. Ako som už spomínala, v nemocnici to bola Lucie Vondráčková a v období depresie Norbert Peticzky., ktorému v knihe ešte budem venovať priestor v samostatnej kapitole. Jeho prvý album Alchymista je naozaj terapia. Pôsobí upokojujúco a motivačne. Naučila som sa pri ňom chodiť a uvediem ešte jeden príklad. Upratovala som a strašne sa im nechcelo. Pustila som si Alchymistu a započúvala som sa do piesne Nálada. Mala som vtedy vnútorné napätie, ktoré v tom momente povolilo, lenže po čase sa vrátilo a pravdepodobne bude treba zvoliť medikamentóznu liečbu....
odmalička mám rada hudbu. Ževraj už ako 5 ročná som ju vnímala. keď som bola malá, stále som si niečo pospevovala. začala som chodiť na hudobnú učiť sa spievať a naučila som sa aj noty. A nedávno sa mi splnil veľký sen....
stále počúvam rádio. Bolo pustené aj keď a mnou dobehla sestra a dala ho hlasnejšie. Hrali spomaľ od skupiny Peha. pýtala sa ma, či to poznám. Nepoznala som to, lebo tá pies ešte nebola známa . Na prvé počutie sa mi nezdala nič extra; na môj vkus tam bolo veľa nástroja. oslovila ma až neskôr.
o 2 roky neskôr...
Bola slnečná nedeľa a v rádiu bola moja obľúbená relácia. Robili rozhovor s neznámou kapelou. Hovorím si: "Hmm... vypočujem si tú skladbu, nemusí to byť zlé." a ostala som naladená- veľmi sa mi to páčilo. povedala som si, že ich musím zažiť naživo. z vystúpenia a tvorby som boôa príjemne prekvapená.
kúpila som si ich CD, ktoré sa mi zdalo veľmi vydarené na prvotinu,hoci som mala pocit, že v songoch prevláda klavír nad spevom. Spevák martin ma zaujal neuveriteľným precítením textov, ktoré sú o niečom, tak som ich počúvala viac a viac. po čase som si zamilovala aj klavír a pri jeho jemnom zvuku sa cítila, akoby ma niekto koho mám rada, nežne hladel po vlasoch.
skupina sa stávala pomaličky úspešnou a zbierali rôzne ocenenia. v rámci turné sa zastavili aj v Trenčíne. koncert som si užila a čo prišlo potom, na to sa nedá zabudnúť. chcela som ísť za nimi, že im aj čo-to poviem, Martin stál predo mnou, usmiali sme sa na seba, ale ústa som mala ako na zámok. Ani neviem, čo mi bežalo hlavou, ale nedokázala som vysloviť nič.
počas koncertu som sa um stále pozerala na ruky a nechápala, ako sa dokážu skoordinovať a pracovať obidve naraz, povedala som si, že sa naučím hrať aj ja- v kútiku duše som začala túžiť po klavíri, ale priznala som sa s tým o čosi neskôr- Rodina ma najprv odhovárala. Mysleli si spolu so mnou, že nemám šancu naučiť sa hrať. zmierila som sa s tým, že to ai naozaj nemá význam, pretože sa kúpa klavíra dosť odkladala a mala som pocit, že ho už ani mať nebudem.
raz sa sestra s priateľom vracali z vonka. priateľ otvoril dvere do slovami: Dobrý večer, Peťa ide spievať a hrať. Nevedela som o čo ide až kým predo mnou nerozložili klavír aj so stojanom na noty. Naozaj sa teším, že ho mám a že moja chuť cvičiť ma neopúšťa. S radosťou hrám prevzaté skladby a postupne sa pokúšam skladať aj vlastné.
Ubehli ďalšie dva roky, kedy som si na klavíri brnkala len tak. Dostala som chuť učiť sa poriadne, so všetkým, čo k tomu patrí, tak sme začali zháňať učiteľa. Zistili sme, že klavír učia v jednom trenčianskom bezbariérovom centre. Učiteľkou klavíra sa mi od Septembra 2010 stala Kvetka Adamová. Pamätám sa, ako som prvýkrát prišla na hodinu a ona zisťovala, či je vôbec možné ma učiť a stlačila mi ruku s konštatovaním, že mám silu a niečo z toho bude. Klavír navštevujem už štvrtý rok.

Publikoval(a): petrička, 4.9.2015